Aj touto otázkou by mohol začať rozhovor Hornoorešancov narodených pred rokom 1950. Emerencia Benovičová a Eva Kollárovičová boli posledné dve pôrodné babice v našej obci. Snáď nebolo nikoho, komu by nepomohli na svet.
Prečo takýto úvod? V dnešný deň si totiž pripomíname Medzinárodný deň pôrodných asistentiek a po starom by sme ich mohli prirovnať práve k pôrodným babiciam.
Počas našich rozhovorov s pamätníkmi nás niť spomienok priviedla i k téme pôrodných babíc, dnes by sme ich mohli nazvať pôrodnými asistentkami.
Kto boli ženy, ktoré zasvätili svoj život privádzaniu detí na svet a starostlivosti o ich matky? Ženy, bez ktorých by tu nebola dnešná generácia Hornoorešancov?
Skôr, než si viac pripomenieme už spomenuté posledné babice z Horných Orešian, vráťme sa ešte viac do minulosti. V dávnych dobách boli babice nevzdelané ženy, ktoré často nevedeli ani čítať a ani písať. Venovali sa bylinkárstvu, často aj mágii, zariekaniu (okultizmu) a nebránili sa ani vykonávaniu potratov.
Nemôžme sa preto čudovať, že už v 18. storočí sa babiciam prísne zakazovala iná liečiteľská činnosť, ako aj zákroky na prerušenie tehotenstva. Babice však často nariadenia porušovali a tak už v 30. rokoch 18. storočia stanovila Uhorská zdravotná komisia dozor nad pôrodnými babicami a povinnosť ich školiť a preskúšavať. Vďaka Márii Terézii sa začal klásť dôraz na vzdelanie, prax a začali sa vydávať učebnice.
Skutočný obrat nastal, keď sa od roku 1864 začali organizovať na území Slovenska školenie pôrodníčok. Išlo o jednorazové kurzy, kde výučbu zabezpečovali kvalifikovaní a skúsení pôrodníci.
Ďalším posunom bolo otvorenie prvej školy pre pôrodné baby v roku 1873 v Bratislave. Jej zakladateľom a prvým riaditeľom bol Dr. Ján Ambro, ktorý napísal a vydal vôbec prvú učebnicu z pera slovenského lekára – pôrodníka „Kniha o pôrodníctve pre baby“. Uchádzačky o štúdium museli vedieť čítať a písať a udržovať osobnú hygienu rúk, úst a nechtov. Priemerný vek žiačok bol 26-30 rokov.
Od tejto chvíle existovali v Uhorsku dve kategórie pôrodných babíc: ceduľové (absolvovali dvojmesačný kurz a po úspešnom absolvovaní skúšky dostali ceduľu) a babice diplomované (absolvovali päťmesačný kurz a získali diplom).
V roku 1922 vstúpil do platnosti Zákon č. 236/1922 Zb. v dôsledku ktorého bola každá obec povinná postarať sa, aby chudobné rodičky dostali pri pôrode od pôrodnej asistentky (babice) bezplatne potrebnú pomoc a ošetrenie. Preto obce začali na štúdium na „babskú školu“ posielať dievčatá, ktoré sa zaviazali, že po skončení ostanú pracovať v obci.
V tejto dobe bola ešte väčšina pôrodov prevádzaná v domácnostiach, čo sa prejavilo vo vysokej úmrtnosti matiek. Ústavná starostlivosť bola poskytovaná vo väčšej miere až od roku 1938, a to predovšetkým pre obyvateľov miest. Pre obyvateľov dedín boli pôrodnice v mestách časovo a technicky nedostupné, keďže sanitky ešte nechodili a ani cestná sieť nebola optimálna.
Odkazom na pôsobenie pôrodných babíc v našej obci je aj inzerát, ktorý uverejnila Rada obce Horné Orešany 3.8.1926 v Slovenskom denníku. Z inzerátu sa dozvedáme, že sa uvoľnilo miesto pôrodnej baby. Záujemkyne museli predložiť okrem žiadosti, diplom, doklad o mravnosti a rodný list. Zároveň sa z inzerátu dozvedáme, že plat pôrodnej baby bol 300 Kčs za pôrod, plus honorár na ošetrovanie šestonedeliek a že náplňou bolo aj bezplatné ošetrovanie a vykonávanie pôrodov pre najchudobnejších.
K povinnostiam babíc patrili aj tieto funkcie a úkony: predovšetkým samotný pôrod, ošetrenie rodičky a dieťaťa (prvý kúpeľ, zavinutie dieťaťa atď.), starostlivosť o rodičku a dieťa v prvom týždni života, účasť na krste a krstinách, vedenie si zápisníka o pôrodoch, oznamovanie pôrodov na obci atď. V 50. rokoch pribudla babiciam nová úloha. Medzi obyvateľkami vidieka museli vykonávať zdravotnícku osvetu, aby získali rodičky pre pôrody v pôrodniciach.
A tu sa už dostávame k spomenutým hornoorešianským babiciam. Emerencii Benovičovej a Eve Kollárovičovej. Domy pôrodných babíc mali byť označené ceduľkami, či to tak skutočne bolo už presne nevieme, no tie naše bývali v domoch pôvodne označených číslami 143 a 146 neďaleko od transformátora na Hlavnej ulici.
Emeru, ako zvyknú menovať pamätníci Emerenciu Benovičovú, môžeme definovať ako tzv. panskú babu, ktorá chodila hlavne po bohatších rodinách. Niečo viac o jej pôsobení v našej obci napíšeme v budúcnosti.
Pre ostatných Hornoorešancov tu bola Baba Eva, čiže Eva Kolárovičová, rodená Štibrániová. Narodila sa v roku 1904. Do obce Horné Orešany sa privydala z Nešticha. Pôrodnú babu začala vykonávať v roku 1926, kedy sem nastúpila na základe už spomenutého inzerátu. Jej prvým odrodeným dieťaťom bola Mária Pluhárová rod. Zaťková, ktorú odrodila v roku 1926 na Starej domovine. Neskôr, keď už nemohla vykonávať remeslo pôrodnej babice, pracovala v pôrodnici v Smoleniciach, a to až do odchodu do dôchodku.
Posledné hornoorešanské babice našli nakoniec miesto svojho odpočinku na miestnom cintoríne. Sme radi, že ešte stále žije veľa pamätníkov, ktorí na babice nezabudli. Bez ich pričinenia a ochoty by článok v takomto rozsahu nebolo možné napísať.
Touto cestou ďakujeme všetkým, ktorí pochopili význam zachovania ústneho podania našej spoločnej histórie a tešíme sa na ďalšie rozhovory.
(JS)
foto: rodina Žažová
