Úryvok z básne NA FLÁMSKYCH POLIACH nám každoročne pripomína hrôzy 1. svetovej vojny. Jej autor, vojenský chirurg major John McCrae, premietol do jednotlivých slov bolesť ranených vojakov, ktorých ošetroval na bojisku 1. sv. vojny. Sám sa konca vojny nedožil, no jeho báseň a predovšetkým divý (červený) mak sa stali natrvalo symbolmi, ktoré nám pripomínanú obete tohto konfliktu.
Písala sa jedenásta hodina jedenásteho dňa jedenásteho mesiaca v roku 1918. V tento deň bola pred 105 rokmi v železničnom vagóne na čistinke v lesoch Compiègne podpísaná kapitulácia a ukončenie I. svetovej vojny.
Ukončenie konfliktu, aký nemal v dovtedajších ľudských dejinách obdobu, oznámila posledná delostrelecká salva. Konfliktu, v ktorom zahynulo viac ako 8 miliónov vojakov a viac ako 21 miliónov bolo zranených alebo doživotne zmrzačených. Medzi nimi aj 42 Hornoorešancov.
Túto smutnú udalosť aj našich dejín nám v obci pripomína Pomník padlým v 1. svetovej vojne. Na pomníku sú vytesane mená 42 padlých Hornoorešancov. Otcov, dedov, či chlapcov, ktorí nedostali ani príležitosť založiť si rodinu.
Dnes si pripomíname tieto obete z radov Hornoorešancov, ako aj tých, ktorí mali šťastie a vojnu prežili a vrátili sa domov. Veľa z nich však s trvalo podlomeným zdravím. Pripomíname si však aj ťažké osudy rodín, ktoré ostali bez otcov.
Ako už bolo spomenuté, tých mŕtvych nám pripomínajú mená a fotografie na pomníku. Tých, ktorí sa vrátili, nám žiaľ nepripomína nič. Samozrejme, okrem spomienok odovzdávaných v rodinách, ktoré pomaly zapadajú prachom.
Preto sme sa rozhodli trochu netradične venovať dnešnú spomienku prioritne práve tým preživším. Ľúto nám je len jedno. Poskladať skladačku osudov Hornoorešancov v rokoch 1914 – 1918 môžeme už len sprostredkovane na základe výtlačkov správ z novín a ústne predávaných spomienok. Prečo? Pretože po roku 2018 boli v SR a ČR v zmysle platnej legislatívy všetky záznamy viažuce sa k vojakom z 1. sv. vojny po 100 rokoch skartované.
Kto sa však nevzdáva, má šancu čo to vypátrať a poskladať drobné útržky do celistvého príbehu. Vráťme sa preto späť do rokov, kedy zúrila 1. sv. vojna. Ako zdroj nám okrem iného poslúžil aj Zoznam strát, ktorý vydávalo Cisársko-kráľovské ministerstvo vojny a dobová tlač.
Začnem pri obetiach z Horných Orešian. Pri prehľadávaní dobových záznamov som narazil na niekoľko prípadov, kedy bola konkrétna osoba vyhlásená za mŕtvu a o pár mesiacov na to za zranenú, resp. zajatú. Medzi takých šťastlivcov, ktorí utiekli takpovediac hrobárovi spod lopaty patrili: Emerich Kováč nar. 1889, ktorý mal údajne zomrieť 7.- 8.5.1915, no už 8.7.1915 sa uvádza ako zranený a zajatý v Srbsku; Alojz Hečko, ktorý podľa záznamu zomrel 13.9.1915 na ruskom fronte a následne 14.9.1915 bol uvedený ako zranený; Ignác Majtás, ktorý mal zomrieť 9.5.1916 v chorvátskom Záhrebe a následne bol uvedený ako zranený 10.10.1916; to isté platí aj pre Jána Polkorába, ktorý bol vyhlásený za mŕtveho 13.12.1916 a následne 9.2.1917 za zraneného, žiaľ v jeho prípade smrť na bojisku nakoniec vyhrala.
Ďalšími skupinami sú vojaci ktorí skončili v zajateckých táboroch a vojaci, ktorí utrpeli zranenia, pričom niektorí skončili ako trvalí invalidi.
Kto konkrétne? Medzi tými, ktorí mali šťastie v nešťastí a namiesto vykrvácania na bojisku skončili v zajateckom tábore boli: Emmerich Blažo (nar. 1889), umiestnený v zajateckom tábore v ruskom Serdobsku, Rudolf Čížik (nar. 1887) o ktorom vieme len že bol radista a skončil v zajatí, Ignác Dušanič (nar. 1886) umiestnený v zajateckom tábore v ruskom Smolensku, Ištván Slaninka (nar. 1892) umiestnený v zajateckom tábore v ruskej Jelabuge, Antál Zaťko (nar. 1889) umiestnený v zajateckom tábore v zakaspickej oblasti Ruska, Ištváň Kosák (nar. 1873) umiestnený v zajateckom tábore v ruskej Samare, Leopold Benovič (nar. 1893) a František Mišo (nar. 1894) boli umiestnení v zajateckom tábore v Charkove v dnešnej Ukrajine, František Novák (nar. 1890) umiestnený v zajateckom tábore v ruskom Toboľsku; Lájoš Cmero (nar. 1882) umiestnený v zajateckom tábore v Skobelevskej oblasti v Rusku; Martin Krupanský (nar. 1892), Jozef Zaťko (nar. 1879) a Cyril Poláček (nar. 1882), umiestnení v zajateckom tábore na bližšie nešpecifikovanom mieste v Rusku.
V skupine tých, ktorí utrpeli zranenia sú vojaci, ktorí sa po liečbe vrátili na front a tiež trvalí invalidi. Ak mal vojak „šťastie“ a zranenie nebolo vážne, po vyliečení putoval znova na front. Našli sa aj takí, ktorí utrpeli počas vojny aj niekoľkokrát zranenie a vždy boli znova poslaní na front. Medzi takýchto „smoliarov“ určite patrili aj Štefan Slaninka, ktorý utrpel zranenie najprv v apríli 1916 a potom aj v novembri 1917 a Ignác Dušanič, ktorý bol na ruskom fronte a v priebehu roka 1915 bol dvakrát zranený. Celkovo podľa vojenských záznamov utrpelo počas vojny zranenie vyžadujúce si liečbu 17 Hornoorešanov.
Čo sa ešte môžeme dozvedieť z dobových dokumentov? Napríklad to, že až na malé výnimky bola väčšina vojakov – Hornoorešancov zranená na ruskom fronte. Výnimkou boli len Imrich Kováč zranený v roku 1915 v Srbsku, Rudolf Čížik v srbskom Zaječari a Ignác Majtás zranený v chorvátskom Záhrebe.
Druhou skupinou zranení boli tie, ktoré zanechali trvalé následky. Takzvaní vojnoví invalidi sa vracali domov bez nohy, ruky, či z iným trvalým poškodením. V Horných Orešanoch asi najznámejším vojnovým invalidom bol Vincent Lošonský. Ako odškodné od štátu dostal tzv. trafiku – právo prevádzkovať šenk. Ten jeho bol na vŕšku pri tzv. Židovni. Trafiku dostali aj ďalší Hornoorešanci. Okrem iného aj Štefan Brestovanský , ktorý mal svoju trafiku v Prahe. Ten vak nebol vojakom Rakúsko-uhorskej armády, ale Československým legiónárom.
Určite sa zhodneme na tom, že najviac šťastia mali tí, ktorí prežili a zdraví sa vrátili po skončení vojny domov. Medzi tých šťastlivcov zaraďujeme Ištvána Slaninku (nar. 1892), Antala Zatka (nar. 1889), Istvána Kosáka (nar. 1873), Ignáca Voleka (nar. 1898), Leopolda Benoviča (nar. 1893), Františka Miša (nar. 1894), Františka Nováka (nar. 1890), Martina Krupanského (nar. 1892), Jozefa Zaťka (nar. 1879), Lájoša Cmera (nar. 1882), Alojza Belicu (nar. 1873), Jána Zachara (nar. 1896), Štefana Slaninku (nar. 1892), Ignáca Dušaniča (nar. 1886), Floriána Blaža (nar. 1890), Jozefa Blaža (nar. 1888), Emmericha Blaža (nar. 1889), Cyrila Polačeka (nar. 1882), Rudolfa Čížika (nar. 1887), Jozefa Benoviča (nar. 1883), Ignáca Slobodu (nar. 1890) a Leopolda Nováka (nar. 1898).
Možno ste svojich predkov v zozname nenašli. Nie je to úmysel, ale ako je napísané v úvode, tento článok poskladal dostupné útržky. Možno mál váš predok to šťastie a počas vojny sa vyhol zraneniu či zajatiu. V takom prípade je naozaj problém ho vystopovať.
Budeme preto radi, ak nám tieto chýbajúce dieliky skladačky s názov Horné Orešany v 1. sv. vojne pomôžete doplniť. Tento článkom je výsledkom trojročného hľadania v archívnych dokumentoch.
Tak, ako posledné roky aj tento rok si občianske združenie Ober Nussdorf a Klub vojenskej histórie Trnavská posádka uctili pamiatku obetí 1. sv. vojny zapálením sviečok pri pomníku.
Česť ich pamiatke!
(JS)
PS: V našom pátraní nekončíme. Je toho veľa, čo ešte o tejto temnej časti dejín z pohľadu obyvateľov našej obce nevieme. Na ktorých bojiskách zomreli Hornoorešanci, v ktorých jednotkách slúžili, akú mali hodnosť, kde sa liečili, ktorí ďalší Hornoorešanci sa zúčastnili bojov, ako v tom čase žili obyvatelia obce atď.
Budeme radi, ak vlastníte dokumenty, či fotografie, ktoré dokladajú pôsobenie vašich predkov v 1. svetovej vojne a ak nám ich poskytnete na spracovanie. Rovnako nám pomôže akákoľvek informácia, ktorá sa vo vašich rodinách predáva ústne.
Ďakujeme.
Dodatok:
Presne takto znela výzva, ktorú sme zverejnili v roku 2023. Jej výsledkom je zreštaurovaná fotografia, ktorá dopĺňa dnešný článok. Fotka zachytáva dvoch vojakov z obdobia 1. svetovej vojny. Vojak vľavo je Ľudevít Kondrček (*1.1.1899 – † 11.04.1966), rodák z Horných Orešian. Vojaka vpravo je Ferencz (František) Kiss. Ľudevít Kondrček patril medzi tých, ktorí mali šťastie a počas vojny sa vyhli zraneniu, či zajatiu. V jeho prípade to je o to obdivuhodnejšie, že sa zúčastnil neslávnych bojov pri rieke Piava v Taliansku.
Nedá mi, aby som nespomenul ešte jedného vojaka z 1. svetovej vojny, ktorý šťastne prešiel vojnovým dianím. Teda vrátil sa domov no ešte predtým si prešiel zranením a pobytom v zajateckom tábore. Spomenutým je Štefan Rábara (*20.5.1891 – † 12.1.1977), ktorý sa zúčastnil bojov na rieke Drini v dnešnej Bosne a Hercegovine a Srbsku. V jeho prípade namiesto fotky použijem, ako návnadu na budúce čítanie, citáciu z jeho vojnových zápiskov: „Tam na brehu Réki Drini gde sa stéka (se Savu) tam stracíte tei zemi české mnoho duší pre drahú“. Jeho zápisky nám nie len poskytujú informáciu o tom čo zažíval na fronte, ale nám ju sprostredkovávajú v typickom hornoorešanskom nárečí.
Touto cesto chcem v mene občianskeho združenia Ober Nussdorf poďakovať rodinám za poskytnutie dokumentov viažucich sa k účasti ich predkov v 1. sv. vojne.
Na záver sa patrí povedať, že pátranie a ani naša výzva k vám hornoorešancom nekončí. Fotka, či zápisky nie sú všetko. Možno si v rodine predávate ústne tradované spomienky, možno opatrujete vyznamenania, uniformu, vojnový kufrík, či iné predmety spojené s pôsobením vášho predka v armáde počas 1. sv. vojne. Budeme vďační za ich poskytnutie.
