Zabudnutý sochár II.

Rok pred začiatkom jedného z najkrvavejších konfliktov v dejinách sveta sa v obci Felsö-diós (Horné Orešany) v Rakúsko-uhorskej monarchii narodilo dieťa manželom Matejovi Petrašovičovi a Terézii Petrašovičovej, rodenej Blažovej. Dali mu meno František.

František nebol ako ostatné deti. Už od mladosti sa u neho prejavoval výtvarný talent. Jeho kroky prirodzene viedli za umeleckým vzdelaním. Základy sochárstva získal na Štátnej priemyselnej škole sochársko-kamenárskej v Hořiciach (1934-35) v severných Čechách, rovnako ako väčšina príslušníkov „GENERÁCIE 1909“ (F. Draškovič, F. Gibala, J. Kostka, L. Pollák, R. Pribiš, V. Vavro atď.), ktorej sa zvyklo hovoriť aj „SVEDOMIE DOBY“.

Hneď po skončení štúdií v Hořiciach, plánoval pokračovať v akademickom vzdelaní na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Po absolvovaní úspešných prijímacích skúšok bol prijatý v školskom roku 1935-36. List F. Petrašoviča z 21. júna 2024, ktorý napísal rektorátu Akadémie výtvarného umenia v Prahe, nám dokladá, akou strastiplnou cestou si musel prejsť, aby vyštudoval vytúženú školu. Rektorát informoval, že zdravotné problémy a finančná tieseň mu znemožnili nastúpiť na akadémiu v roku 1935-36 a žiada o prijatie na školu, na oddelenie sochárske u prof. Bohumila Kafku v nasledujúcom školskom roku 1936-37.

Keďže F. Petrašovič nastúpil do školy v spomínanom roku a navštevoval ju až do roku 1939, je zrejmé, že mu rektorát akadémie vyhovel. Pre študenta z vidieckych pomerov, ktorý, ako sám uvádzal, bol vo finančnej tiesni, bolo určite náročná platiť poplatky za školu, ubytovanie, stravu, dopravu a všetko, s čím bol spojený život študenta v Prahe. Ako finančnú injekciu v tomto smere určite vnímal aj čestné uznanie spojené s finančnou odmenou od nadácie K. Buquoye, ktoré získal v školskom roku 1938-39 za vynikajúce školské výsledky.

Vďaka štipendiu bol pripravený študovať aj v školskom roku 1939-40, do ktorého už bol aj prijatý. Písal sa rok 1939 a František mal pred sebou zaslúžený letný oddych a netušil, čo príde na jeseň.

28. októbra 1939 sa na 21. výročie vzniku ČSR konali v Protektoráte Čechy a Morava masové demonštrácie proti nemeckej okupácii. Len v Prahe vyšlo do ulíc viac ako 100 000 ľudí. Ďalší vyjadrovali svoj odpor nosením stužky v národných farbách na oblečení alebo nenastúpením do práce. Výsledkom bolo násilné rozohnanie demonštrantov nemeckými silovými zložkami. Násilie si vyžiadalo aj mŕtvych. V prípade Jána Opletala študenta medicíny prišla smrť až 11. novembra, kedy podľahol zraneniam. Po pohrebe sa konala študentská demonštrácia, ktorá prerástla do ďalšieho protestu proti okupácii. Odpoveď prišla rýchlo, už 17. novembra 1939 nariadil ríšsky protektor Konstantin von Neurath zatvorenie všetkých českých univerzít a internátov. Tak sa skončilo Františkovo štúdium v Čechách. O dva roky neskôr (1942) zomiera aj prof. Kafka a po vojne sa už František na školu nevrátil.

Štúdium ale nevzdal. V nasledujúcom školskom roku (1940-41) nastupuje ako štipendista na Kráľovskú akadémiu výtvarných umení do Ríma, kde si doplnil v Prahe získané vedomosti. Štipendium v Ríme mu poskytlo Ministerstvo školstva a národnej osvety Slovenskej republiky.

Po skončení štipendia sa v roku 1941 František vrátil na Slovensko a usadil sa v Bratislave. Zriadil si ateliér a začal pôsobiť ako slobodný výtvarník. Pracoval v oblasti drobnej a komornej plastiky, náhrobných pomníkov a portrétov.

V období Slovenskej republiky (vojnového štátu) bol aktívny aj navonok. Bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a aktívne sa zúčastňoval na členských výstavách. Prvý krát vystavoval už v roku 1940 na III. Členskej výstave ZSVU. Po roku 1949 vstúpil do Zväzu československých výtvarných umelcov.

Svojou tvorbou a názorovou orientáciou sa zaradil do nadrealistického hnutia slovenských umelcov. Ako sochár nadviazal na odkaz A. Rodina a E. A. Bourdella. V jeho dielach sa prejavil sklon k baladickému až dramatickému cíteniu.

Po oslobodení a obnove ČSR sa u Františka začínajú objavovať prvé príznaky duševnej choroby. Jeho záujem o tvorbu začína upadať a prestáva vystavovať. Výnimku tvoria ešte dve výstavy – XI. Zlínsky salón a 100 rokov slovenského výtvarného umenia, ktorých sa zúčastnil v roku 1948.

Istý čas roka 1948 ešte pôsobil na Povereníctve informácií a osvety Slovenskej národnej rady a na strednej škole vo Zvolene. Následne sa pre stupňujúcu chorobu úplne stiahol z výtvarného a verejného života.

V roku 1950 bol natrvalo hospitalizovaný v psychiatrickej liečebni v Pezinku – Cajle. Ako pacient trávil väčšinu času v umeleckej dielni, kde sa venoval maľbe obrazov a dekorovaniu predmetov. Príležitostne maľoval krajinárske zábery okolia Cajly, ktoré sa vyznačovali reálnym videním.

Jeho životná púť bola krátka, no o to intenzívnejšia. Zomrel 11. júla 1959 vo veku 46 rokov. Zanechal nám po sebe objemovo síce malé, ale aj tak nezameniteľné a jedinečné dielo.

Práve dnes si pripomíname 65 výročie úmrtia Františka Petrašoviča (* 9. 5. 1913, Horné Orešany – † 11. 7. 1959, Pezinok), medzivojnového sochára, monumentalistu a maliara.

Keď som v roku 2023 napísal článok pri výročí jeho narodenia, použil som názov „Zabudnutý sochár“. Prešlo viac ako rok a musím skonštatovať, že už nie tak úplne zabudnutý. Mal som tú možnosť cez dobové dokumenty a spomienky príbuzných viacej spoznať jeho osobu, život a tvorbu. Som rád, že niekto taký sa v našej obci narodil. Verím však, že ešte nie je koniec. Ešte je toho tak veľa, čo o Františkovi nevieme. Dúfam, že sa nám v blízkej budúcnosti podarí zaplniť aj ďalšie chýbajúce miesta v skladačke jeho života.

(JS)

František Petrašovič

foto: socha Matka (ročníková práca k štátnej skúške 1938), zdroj AVU

SK