Pavol Jedlička II. preklad diela

Jedlička na 15 stranách rozoberá písomnú históriu obce, cirkevné pamiatky, národnostné zloženie, vzdelávanie, mlynárstvo, vinárstvo, obuvníctvo a šľachtu.

FELSŐ-DIÓS

Horné Orešany (Felső-Diós, Obernussdorf) sú na konci dlhého reťazca Malých Karpát, na úpätí vysokých hôr. Ich súčasný názov (Felső-Diós) bude sotva starší ako dve storočia. Za starých čias sa volali Németh-Diós. Tento názov bol bežný v 17. stor. a vyskytuje sa aj v listinách z 19. storočia. V 17. a 18. stor. nikde nenájdeme pomenovanie Felső-Diós. Vo všetkých písomných záznamoch sa zhodne uvádza ako Németh-Diós. V starších listinách sa Felső-Diós jednoducho nazýva Dyós.

Horné Orešany sa už v 16. storočí mohli pochváliť štatútom trhového mesta. Jarmočné privilégium udelil Horným Orešanom Rudolf II. v roku 1582. Na jeho základe sa štyrikrát do roka vykonávalo právo konať jarmok.

Prostredníctvom darovacej listiny z roku 1388 daroval kráľ Žigmund Luxemburský H. Orešany, spolu s niekoľkými dedinami vojvodovi Ctiborovi zo Ctiboríc, Andrejovi Pothessimu (Podczaszy) a Mikulášovi Bythovskému.

Horné Orešany, Modra a Smolenice sú v tejto listine uvádzané pod názvom Villa Regalis (kráľovská dedina), čo znamená, že mali rovnaké postavenie a boli v kráľovskej držbe.

Horné Orešany boli niekoľko storočí začlenené do panstva Smolenice a dodnes k nemu patria. Za Ctibora sa spolu so Smolenicami odtrhli od hradu Korlátka, o čom svedčí už spomínaná listina z roku 1388: „Quarum posedum et. villarum nostrarum praedictarum Regalium tres, scilicet Dyos, Somalga et Zenthwyth vocate alias ad castrum nostrum Korlatkw nuncupatum spectrarunt …. de eisdem castris excidentes, sequestrantes et separantes.“

NÁRODNOSŤ

Od roku 1388 zdieľajú Horné Orešany a Smolenice spoločný osud pod správou jedného zemepána.

Podľa staršieho pomenovania (Németh-Diós) mohla byť obec osídlená nemeckým obyvateľstvom. Tento predpoklad potvrdzujú prastaré názvy viníc v obci, ako: Olajt, Mittelberg, Oberberg, Leber, Ruhbaumgarten, Schneeweisz, ktoré sa uvádzajú už v 16. storočí a používajú sa dodnes. Kedy bol nemecký jazyk v obci dominantný, to sa nedá nikde zistiť. Je skutočne zvláštnym javom, keďže nepochybné stopy na dominanciu nemeckého jazyka sa zachovali napr. v Dolných Orešanoch. V Horných Orešanoch je používanie nemeckého jazyka len historickým predpokladom.

CIRKEVNÉ PAMIATKY

Z cirkevných pamiatok obce musíme spomenúť predovšetkým starý kostol. Ten bol zbúraný v druhej polovici minulého storočia (18. storočie). Zvyšky jeho múrov sú dnes zarastené trávou a len pozornejšie oko si všimne zvyšky niekdajšieho kostola. Jeho pôvod nemožno určiť. Isté je, že obec, podľa známej farskej matriky Kanizsai, už koncom 14. storočia mala vlastnú farnosť a pravdepodobne aj vlastný kostol.

Podľa svedectva Jánosa Jelenffyho z kanonickej vizitácie z roku 1731 bol tento kostol postavený v tvare kríža a bol celý zaklenutý. Jelenffy ho popisuje ako celkom priestranný a pekný (elegantný). To, na čo vizitácia nedokázala poukázať, môžeme nahradiť náhodným objavom.

Ako ďalej pokračuje Pavol Jedlička “pretože pisateľovi týchto riadkov sa podarilo v dome objaviť dva tesané kamene, ktoré patrili k okenným rámom starého kostola. Tieto kamene sú pekne vytesané a z ich proporcií sa dá usúdiť, že okná boli dosť veľké. Kamene sú v súčasnosti uchovávané ako pamiatka v novom kostole.”

Vizitácia starého kostola, ktorú uskutočnil Štefan Illyés v roku 1694 uvádza, že v kostole sa nachádzajú 3 oltáre (v Jelenffyho vizitácii sa pritom uvádza až 5 oltárov). Hlavný oltár bol zasvätený a postavený na počesť sv. Mikuláša, biskupa. Tento oltár bol ozdobený 1 pozlátenou sochou. Klenba kostola bola vymaľovaná v predošlom storočí.

Vo svätyni boli dva bočné oltáre. Jeden z nich bol vystavaný na počesť kráľa sv. Štefana. Na tomto oltári boli tiež sochy sv. Ladislava a Imricha. V roku 1731 bol tento oltár už značne poškodený a vyzeral ako ruina. Jeho renováciu zafinancovali dobrodinci kostola, grófska rodina Erdődyovcov zo Smoleníc. Pod kaplnkou bola hrobka, ktorá podľa vizitácie z roku 1731 obsahovala ostatky ženského predka grófov.

Druhý bočný oltár bol zasvätený sv. Antonovi Paduánskemu. Galgóczyho vizitácia z roku 1756 uvádza, že sa traduje, že tento oltár bol postavený z daru bližšie nešpecifikovaných Talianov.

Nemožno zabudnúť ani na dva oltáre v samotnej lodi kostola, pretože oba osvetľujú niekdajšieho náboženského ducha obyvateľstva. Oltár postavený na počesť sv. Františka vďačil za svoju existenciu a povýšenie (postavenie) trom zbožným skupinám, ktoré pôsobili v obci. Boli to tieto spoločnosti: bratstvo Panny Márie Škapuliarskej, Spolok umierajúceho Krista a Bratstvo sv. Františka.

Piaty oltár okolo kazateľnice bol zasvätený Nepoškvrnenej Panne. Tento dali podľa vizitácie z roku 1756 postaviť obyvatelia obce na znak vďaky, že boli ušetrení od nákazlivej epidémie zúriacej na vidieku. Vo vizitácii sa ďalej spomína, že okrem murovanej organovej galérie mal kostol ešte dve drevené galérie po oboch stranách hlavnej lode, a že dvere sakristie kostola boli železné.

Okolo kostola bol dedinský cintorín, ako to bolo pri starých kostoloch zvykom. Na tomto cintoríne bola kaplnka venovaná Najsvätejšej Trojici. V tejto kaplnke sa konávali omše za Žófiu Bossányiovú, na čo bola uložená fundácia (peňažný obnos). Tento fundačný základ existuje dodnes.

Starý kostol mal aj vežu, v ktorej sa v roku 1696 nachádzali dva zvony a v roku 1731 zvony 4. Ako na darkyňu štvrtého zvona sa vďačne spomína na Teréziu Esterházyovú. Podľa vizitácie z roku 1782 bola veža v dobrom stave.

Keď sme si podrobne opísali zaniknutý kostol v obci Horné Orešany, pozrime sa v krátkosti aj na súčasný kostol.

Stavba nového kostola začala v roku 1758 za pastorácie farára Sámuela Tamašiho a dokončená bola v roku 1764 za biskupa – farára Adáma Markoviča. Výstavbu kostola financovali obyvatelia obce, gróf Juraj Erdődy a jeho syn Krištof. Prvý s výstavbou začal a druhý ju dokončil. Nech je požehnaná ich vznešená pamiatka!

Kostol bol postavený v štýle svojej doby. Odhliadnuc od prirodzených nedostatkov architektonického štýlu, môžeme povedať, že tento kostol je najkrajším kostolom v regióne, jeho krásu umocňuje jeho veľkosť a výška. Dĺžka lode je 13 siah a 10 lakťov, šírka 6 siah, dĺžka svätyne 3 siahy 3 lakte 8 stôp, šírka 2 siahy 5 lakťov 3 stopy.

Keďže opisu interiéru kostola nemôžem venovať viac priestoru, do pozornosti čitateľa odporúčam len niektoré jeho zaujímavejšie časti. Kazateľnica je vyrezaná z dreva, skrášľuje ju umelecky spracovaná podobizeň medeného hada na palici z príbehu o Mojžišovi. Veľká olejomaľba bočného oltára oproti kazateľnici zobrazuje sv. Vincenta. Tento obraz nesie znaky vysokej umeleckej hodnoty. Ide o dar grófa Krištofa Erdődyho z roku 1761.

Okrem toho má tento kostol aj vysokokvalitnú maliarsku prácu, oltárny obraz sv. Kataríny. Nachádza sa na druhom bočnom oltáre, v prípade ktorého išlo o donáciu grófa Krištofa Erdődyho z roku 1762.

Nakoniec musím spomenúť znamenite vyrezávanú drevenú bustu zobrazujúcu Boha Otca. Dôstojný dojem z jeho tváre na nás pôsobí prekvapivo.

Novému kostolu takmer storočie chýbala veža, ako významná doplnková časť. Jeho súčasná veža sa začala stavať v roku 1859 a dokončená bola v roku 1861. Táto svojím prevedením, a v neposlednom rade svojou výškou, krásnym a vkusným spôsobom dotvorila celkový charakter objektu. Postavená bola najmä vďaka vtedajšiemu nadšenému a neúnavnému farárovi Józsefovi Fodorovi a štedrým a ušľachtilým darom farníkov z obce. Vtedajší pán gróf Jozef Pálffy, nechcel na stavbu veže ničím prispieť.

Veža spolu s kostolom boli slávnostne vysvätené jeho eminenciou ostrihomským arcibiskupom Jánom Scitovským. Pri tejto príležitosti boli veriaci obce a vidieka súčasťou vzácnej slávnosti.

ZÁKLADINY / FUNDÁCIE

Spomedzi cirkevných spomienok na Horné Orešany treba s vďačným uznaním spomenúť jeden pozemok, ktorý kúpili gróf Adam Erdődy, nitriansky biskup a gróf Juraj Erdődy. Tento pozemok bol kedysi majetkom hornoorešanského špitála, ako sa uvádza v kanonickej vizitácii z roku 1731. Spomínaní šľachtickí grófi zmenili účel pozemkov, ktoré ich predkovia darovali špitálu. Zároveň sa zaviazali, že ak neskôr v obci vznikne nemocnica, vyčistia pozemky zodpovedajúce množstvu pozemkov darovaných farnosti na jej účel.

V rámci náboženského života obyvateľov obce rád spomínam na zbožné základiny, ktoré sa zakladali od začiatku tohto storočia a stále dosahujú tisíce forintov.

Aj z najnovších čias sa pre potomkov zachovalo niekoľko náboženských pamiatok. Medzi nimi aj štvrtý oltár postavený na počesť Bolestnej Panny Márie, ktorý stál 700 forintov. Ďalej od roku 1866 kamenné kríže a iné kamenné plastiky postavené na viacerých miestach v obci a na hraniciach obce. Zároveň boli založené základiny pre procesie vedúce k týmto sochám a pre údržbu a uctievanie sôch.

Náboženské cítenie hornoorešancov dokazujú aj staršie diela, napríklad kaplnky: Sedembolestnej Panny Márie, Sv. Vendelína a Sv. Rochusa, ktoré existovali už v roku 1756. K týmto kaplnkám chodia veriaci každý rok v procesii.

ŠKOLA

Vzhľadom na nedávnu minulosť Horných Orešian môžeme povedať s úplnou istotou, že obec obetovala na podporu náboženského života a ľudového vzdelávania najviac spomedzi okolitých dedín. Na dôkaz toho uvádzam, že v roku 1869 bola náboženskou obcou postavená svetlá a komfortne zariadená škola a dom pre učiteľa. Obetavým prístupom vytvorila túto svätyňu vzdelanosti, ktorá okrem ručnej práce, ktorú zabezpečovali dedinčania a ktorá sa dá odhadnúť na dvetisíc frankov, stála 3709 frankov a 28 korún v hotovosti.

KNIŽNICA

V Horných Orešanoch je aj farská knižnica zo 17. storočia. Obsahuje aj latinské cirkevné a domáce historické knihy z 19. storočia. Ich počet spolu s historickými knihami je asi 200. V tejto knižnici je rukopis s latinským nápisom: Compendium Institutionem Physicarum quod et praelectionibus Joanis B a ft. Fort. Láng AA. LL. et Philos. D octoris nec non in Seminario A .-Eppali Tyrnaviensi Phys. Oecon. et M atheseos P ro fessoris, descripsit Ignatius U herkovics Sem. eiusd. H. Cummunus et Phliae 2-um in annum A uditor Anno 1804. Toto dielo pozostáva z dvoch zväzkov, ku ktorým sú pripojené prírodovedné kresby. Je napísané, akoby bolo pripravené pre tlač. Zväzok I. má 308 strán a zväzok II. 236 strán.

MLYNY

Dobrá povesť tunajších mlynov bola všeobecne známa už pred niekoľkými desaťročiami. Niet pochýb o tom, že táto povesť bola odovzdávaná v priebehu minulých storočí.

Toto tvrdenie potvrdzujú spoľahlivé údaje, že v Horných Orešanoch už koncom 16. storočia stál pri kostole štvorkolesový mlyn, ktorého tri kolesá slúžili na mletie pšenice. V Galgóczyho vizitácii z roku 1756 sa uvádza, že mlynári musia platiť farárovi rovnaké poplatky, ako obyvatelia ostatných panstiev. Uvádza sa tiež, že obec bola v nedávnej dobe strediskom mlynárskeho cechu, kde sa objavovali vidiecki cechoví majstri aj z oblasti rieky Blavy a Trnávky.

Dňa 22. decembra 1829 udelil kráľ František I. Rakúsky listinu „Mlynárom miest Horné Orešany a Smolenice“ potvrdzujúcu cechové právo, ktoré dnes vlastní mlynársky majster z Horných Orešian. Pre mladšiu generáciu, ktorá vie o cechových vzťahoch menej, uvádzam zaujímavé body spomínaného cechového poriadku:

– str. 4: Učeň dlhuje ďalší týždeň učňovskej prípravy za každý deň, ktorý neprávom vynechá.

– str. 11: Len župný úrad na základe zdôvodnenej žiadosti príslušného člena cechu a vedenia obce môže tovariša oslobodiť od povinnosti vandrovať na tri roky. Takýmito dôvodmi sú: pomoc rodičom, ktorí ochoreli alebo ak jeden z nich zomrel

– str. 17: Takzvaný „blau Montag“ – Modrý pondelok (voľný pondelok) pre tovarišov sa nesmie zachovávať.

– str. 18: Tovariši nesmú súhlasiť s tým, že budú pracovať za menej ako zaužívaný plat, inak budú potrestaní.

– str. 26: Majstrovský poplatok je 25 frankov a musí byť vložený do cechovej truhlice. Majstrovské obedy a občerstvenie sú zrušené.

– str. 29: Majstri majú povinnosť každý štvrťrok prísť na sv. omšu. Kto príde po evanjeliu, dostane pokutu.

– str. 30: Majstrom je zakázané zvádzať na odchod tovarišov. Škodu spôsobenú takýmto presviedčaním nahradí.

– str. 31: Majstrom je pod ťarchou pokuty zakázané navzájom si kaziť dielo, a tým kaziť meno pred verejnosťou.

– str. 34: Chorí a chudobní členovia cechu majú dostávať pomoc z cechovej truhlice s podmienkou, že keď sa im vráti zdravie, pomoc, ktorú dostanú, vrátia.

– str. 35: Členovia cechu sú povinní v prípade, že je niektorý z cechových majstrov chorý a nie je mu zaopatrený učeň či tovariš, postarať sa o chorého člena cechu, a to tak, že mu pošlú na 8 dní výpomoc – svojich učňov a tovarišov.

– str. 36: Ak majster, tovariš, učeň alebo majstrovské dieťa zomrie, členovia cechu musia byť prítomní na pohrebe a ich počet určí vrchnosť.

– str. 45: Peňažné poplatky a pokuty v cechu sa majú použiť s vedomím cechového komisára na pomoc chudobným členom.

V kostole v Horných Orešanoch je dodnes zachovaná veľká trojžrďová zástava bývalého mlynárskeho cechu, ktorá bola vyrobená v roku 1862. Tento cech oproti zvyku iných cechov slúžil na svoj účel svätú omšu a to na Deň Nanebovstúpenia Pána, kedy sa v obci v sviatočnom odeve objaví 28-32 mlynárov.

V roku 1860 sa v obci nachádzalo 7 prevádzkovaných mlynov a 2 mlyny patriace obci Lošonec. Tri z týchto mlynov zanikli okolo roku 1869. Súčasný majiteľ obce gróf Móric Pálffy vynahradil zrušené mlyny. Konkrétne prestavbou mlyna na dolnom konci obce. Po prestavbe vznikol veľký mlyn dlhý až 30 metrov. Tiež bol prestavaný jeden z dvojkolesových mlynov v obci. Okrem toho bol v roku 1869 prestavaný ďalší mlyn na pílu.

Keď už hovoríme o dolnom mlyne, musím poznamenať, že dvojposchodovú časť tejto budovy, ktorá je prepojená s mlynom v zadnej časti budovy, tvorili pôvodne izby. Tie pred 40 – 50 rokmi využíval gróf a podľa toho boli aj zariadené. Izby boli pekne vymaľované, s veľkými oknami a krásnymi bielymi kužeľovitými vysokými kachľovými pecami. Pozdĺž izieb bola priestranná chodba pokrytá mramorovými platňami. Schodisko vedúce na prvé poschodie bolo veľmi široké. Niet pochýb o tom, že veľké kamenné okenné rámy nájdené v mlyne kedysi slúžili ako rámy okien budovy, ktorá slúžila ako sídlo pána, a po zmene pôvodného účelu budovy boli premiestnené na svoje súčasné miesto. V ústnom podaní ľudu pretrvala tradícia: že táto budova bola „hradom“, v ktorom bývala grófka. Ľudia dodnes nazývajú objekt „Nový mlyn“ čo odkazuje na fakt, že tento veľký objekt pôvodne slúžil inému účelu a až neskôr bol prestavaný na mlyn.

Zaujímavým momentom prevádzky mlynov v obci je aj skutočnosť, že pred rokom 1840 sa v obci vo veľkom obchodovalo s múkou a obilím. Pšenica sa nakupovala v Seredi v objeme približne 14 až 15 vozov, ako aj v Trnave a v okolitých obciach. Časť pšenice pochádzala z panských sýpok a od Židov. Múka sa odvážala na konských povozoch do miest na Morave (Olomouc, Brno, Lipník, Kroměříž, Přerov a Frýdek-Místek). Na našom území predávali múku najviac v Bratislave a Nitre.

Popri tomto obchode s obilím a múkou si nielen tunajší mlynári a príslušní dopravcovia, ale aj chudobnejší ľudia, ktorí pracovali ako nádenníci, zarábali prevážaním obilia a múky. Táto doprava s rozširovaním železničných sietí pred niekoľkými rokmi upadla a časom úplne zanikla. V čase, keď ešte prekvitala, vyviezli z Horných Orešian týždenne okolo tristo bratislavských meríc múky.

OBUVNÍCKY CECH

Keď už hovoríme o spomienkach na priemysel, treba spomenúť, že v Horných Orešanoch už v 17. storočí existoval obuvnícky cech, ktorý sa udržal až do súčasnosti. Tento cech má v držbe kópiu listiny z 1. júla 1671, ktorú vydali grófi Jozef a Krištóf Erdődyoví. Podľa listiny obaja grófi, ako páni zo Smoleníc, potvrdzujú pravidlá Hornoorešanského obuvníckeho cechu, ktoré boli napísané podľa vzoru o niekoľko rokov skôr a že všetkým ostatným obuvníckym majstrom z cechu je zakázané predávať obuv v Horných Orešanoch mimo predajných hodín.

Pečať tohto cechu existuje dodnes.

DŽBÁNKARI

Ešte veľa ľudí v Horných Orešanoch si pamätá dvoch výrobcov džbánov, ktorí pred 35 – 40 rokmi vyrábali nádherné džbány, misky a taniere. Starší obyvatelia obce pred niekoľkými rokmi ukázali niekoľko vkusných starých nádob a na základe tradície odovzdanej ich predkami tvrdili, že tieto diela boli vyrobené v Horných Orešanoch. Dnes tu už nie sú žiadni výrobcovia džbánov.

TKÁČI

V Horných Orešanoch v súčasnosti pôsobí niekoľko tkáčov. Tí tu pôsobili aj v dávnych dobách. Vždy cez leto si oddýchnu od svojho remesla a pracujú na poli.

ŠĽACHTA

Pri popise panských a hospodárskych pomerov v Horných Orešanoch, ktoré uvádzam v nasledujúcich riadkoch, musím čitateľa odkázať na opis pomerov v Smolenickom panstve. Ako som už spomenul, obec patrí do Smolenického panstva od čias Žigmunda I. V obci sa okrem miestnych veľkostatkárov v 16. až 19. storočí stretávame aj so šľachticmi, ktorí v obci vlastnili majetky, ale tu nežili. Predovšetkým išlo o vlastníkov vinohradov.

V Horných Orešanoch sa v tesnej blízkosti starého kostola nachádzala aj šľachtická kúria. Dom aj s interiérom sa zachovali dodnes. Vzhľadom na jedinečný stavebný štýl tohto domu, a to v strede fasády mierne vyčnievajúcu malú miestnosť (arkier) a mrežu voľne vyčnievajúcu z okna na fasáde, nemôžeme pochybovať o tom, že tento dom je jedným z najstarších domov v obci. Keďže tento dom stále nesie názov kúria a ako taký je uvedený v obecnom majetku a pozemkovej knihe, môžeme smelo predpokladať, že ide o tú istú kúriu, na ktorej stopy môžeme naraziť už v 16. storočí. V tomto objekte sa v suteréne nachádza kopaná studňa, podobná studni z hradu Červený kameň.

Je pravdepodobné, že ide o ten dom, ktorý je spomínaný v darovacej listine kráľa Maximiliána I. Habsburského, ktorý ho daroval Šimonovi Szilágyimu.

Koncom 16. a začiatkom 17. storočia a vystupujú ako majitelia panstva Horné Orešany Peter Wartusobitzer a jeho dcéra Salome. Wartusobitzer kúpil kúriu od Krištofa Ungnada za tisíc frankov v roku 1589. Z roku 1609 má ostrihomská kapitula o tomto panstve štatutárnu listinu, v ktorej sa po smrti Salome, dcéry Petra Wartusobitzera, dostal majetok do vlastníctva Ján Vizkelethy z Dolných Orešian a to spolu s kúriou a vinicami. Večnú držbu týchto majetkov dosvedčuje gróf Krištof Erdődy v osvedčení zo dňa 16. augusta 1627.

Rodina Vizkelethyovcov vlastnila toto panstvo dlhú dobu, keďže podľa listiny z roku 1652 sa František Vizkelethy bránil proti grófke Judite Amade, vlastníčke Horných Orešian, vo veci zákazu práva meračského lesa a vína.

V 16. storočí sa v obci spomína Mátyáš Muraközi, ktorý vlastnil mlyn v lokalite „Od pietich stokov“. V roku 1588 ho dostal od Anny Losonczyovej.

Medzi majiteľmi viníc v Horných Orešanoch sa vyskytujú: Štefan Győrffy (1707), ktorý tu mal aj kúriu, Ján Paksy, ktorého založený majetok, a to mlyn nachádzajúci sa v dolnej časti obce, s 12 vinicami, odkúpil od Antala Rajcsányiho a Kristíny Bene gróf Erdődy za 3000 frankov dňa 19. júla 1725. V roku 1714 vlastnili v obci vinice aj Gubasóczyovci. V listine z toho istého roku sa dočítame, že rodina Paksy dala do zálohy vinicu Štefanovi Barlosovi a jeho manželke Kláre Kőszeghyovej za 920 frankov.

Z listiny napísanej dňa 28.5.1735 sa dozvedáme, že gróf Ádám Erdődy a gróf Juraj Erdődy predali voľný pozemok v obci Pavlovi Tarnóczymu za 500 frankov.

Už v roku 1575 sa v obci Horné Orešany spomínajú Peter Szilágyi a Bálint Aybán. Počas tohto obdobia žilo v obci niekoľko šľachticov, ktorých mená a súpis sú uvedené v dokumente z r. 1724. Bohužiaľ, spomínaný dokument som nenašiel.

V matrikách obce Horné Orešany môžeme vystopovať aj niekoľkých šľachtických maloroľníkov, ktorí tu žili. V roku 1712 sa spomína mladý šľachtic Juraj Aradim, ktorý sa oženil s dcérou šľachtica Juraja Nagya. V roku 1727 sa spomína Juraj Zergényi. V roku 1735 Pavol Tarnóczy s Máriou Győrffyovou. V roku 1737 Guldán Márton s Klárou Dullay, dcérou Jána Dullaya. V roku 1741 Gašpar Bartleme s dcérou panského dôstojníka Matyáša Muraya a v roku 1746 František Bartleme s dcérou Máriou Imrenek Baksay. Medzi nižšiu šľachtu v obci patrili aj Antal Raffy a Pavol Horányi.

Majetky šľachticov v Horných Orešanoch koncom 18. storočia vykúpilo zemské panstvo, pod ktoré obec spadala. Pri tejto príležitosti došlo k sceleniu pozemkov (polia, vinohrady, lesy). Išlo o výnimočný počin na danú dobu.

VINICE

Z hospodárskych dejín obce Horné Orešany vyniká vinohradníctvo ako zaujímavý fenomén, ktorý sa v minulosti aj v súčasnosti považuje za významný zdroj príjmov obyvateľstva. Dá sa bezpečne predpokladať, že vinohradníctvu sa v obci venovali už v dávnejších storočiach.

Stopy viníc siahajú až do 16. storočia. 16.4.1569 kráľ Maximilián I. Habsburský daroval 1/4 hrozna vo vinici zvanej Nethemberg (dnes neznáma lokalita) domu chudobných v Trnave a oslobodil ho od poplatkov a iných bremien. 14. mája toho istého roku vydal Maximilián I. Habsburský darovaciu listinu, ktorou daroval domu chudobných v Trnave štyri desatiny hrozna z uvedených vinohradov a dom ako večný dar a tento dar je oslobodený od bežných bremien s tým spojených.

Podobne Krištof Országh z Dolných Orešian daroval v roku 1567 dve vinice v Horných Orešanoch v prospech špitála zasväteného sv. Ilone v Trnave. A v roku 1566 Mikuláš Oláh oslobodil 1/4 hrozna od desiatku. Tieto dve donácie potvrdil Maximilián I. Habsburský listinou z roku 1568.

Skutočnosť, že v Horných Orešanoch vlastnili, alebo mali v nájme vinice aj šľachtici ktorí tu nežili, dokazuje dobrú kvalitu miestneho hrozna. Ako dôkaz toho môžem uviesť aj privilegiálny list grófa Tomáša Erdődyho z roku 1599, podľa ktorého boli obyvatelia Horných Orešian povinní dodávať panské vína do pivníc v Dolných Orešanoch a po dozretí, polovicu z nich umiestniť na zámok v Smoleniciach.

Dochovali sa aj údaje o vlastníctve vinohradov pre Barboru Thurzóvú, grófky Annu, Alžbetu a Zuzanu Erdődyové ako aj koncesia zo dňa 25. septembra 1629 pre Jána Onoryho, na základe ktorej získal právo postaviť lisovňu vo vinohradoch obce Horné Orešany. V liste z 16. mája 1615 dáva František Pesty, občan Trnavy, do zálohu svoju vinicu s názvom Ólajti v obci Horné Orešany za 300 forintov. Začiatkom 17 storočia tu mali vinohrad aj Paluíni zo Šaštína.

Dobrá povesť vín z obce Horné Orešany pretrvala dodnes a niet pochýb o tom, že víno vypestované vo vinohrade Olajt môže konkurovať každému vínu vyrábanému v Bratislavskej župe. Žiaľ, majitelia viníc v tejto priaznivej polohe začínajú čiastočne zanedbávať pestovanie bielych druhov viniča, ktoré sú náročné na pestovanie, no ušľachtilé na kvalitu. Namiesto toho inklinujú k pestovaniu červeného viniča, čo sľubuje bohatšiu úrodu. Tento pokles pestovania bielych druhov viniča bol do značnej miery spôsobený nedávnym poklesom cien vína a je predpoklad, že aj naďalej bude pokračovať.

Vinohradníctvo v Horných Orešanoch utrpelo úpadok nielen z hľadiska kvality, ale aj kvantity, o čom sú nepochybné staršie písomné spomienky na vinohradníctvo, ako aj stále pretrvávajúce charakteristiky bývalých viníc.

Takýmto zaniknutým vinohradom je Nechtak v severnej časti Obce. Hrozno z lokality Nekstak sa pritom spomína už v listine z roku 1579. Koľko námahy sa tu v minulosti vynakladalo na obrábanie koreňa viniča, svedčia kopy kameňov a okruhliakov, ktoré sa dodnes vynímajú medzi poľami (bývalými vinohradmi) v lokalite Nechtak. Je to pripomienka vynaloženej energie bývalých obyvateľov.

Podobne neskoršia generácia nechala odumrieť vinohrad Oberberg nad Hornými Orešanmi, ktorý sa nachádza na najvyššom mieste vinohradníckeho kopca západne od obce. V tomto vinohrade dnes sotva nájdete hrozno alebo dva, ale o to viac kamenných a štrkových rún, ktoré sa týčia na hraniciach bývalých viníc. Táto vinica je ešte jasnejším dôkazom neúnavného úsilia a vytrvalosti bývalých pestovateľov hrozna v obci, pretože pôda v Oberbergu je nielen štrkovitá, ako v Nechtakoch, ale aj skalnatá. Tam sa dala pôda obrobiť a pestovať vinohrad naozaj len s neutíchajúcou námahou a vytrvalosťou.

Najvyššie položené časti viníc Olait a Schneeweiss, rozprestierajúcich sa tesne pod lesoch na vrchole vinohradníckych kopcov, svedčia o niekdajšom prosperujúcejšom stave viníc v obci Horné Orešany. V súčasnosti sú zarastené krovím a tŕním. V minulosti boli obrábané rovnako ako spodné časti týchto viníc.

Na dôkaz tohto tvrdenia sa opäť odvolávam na už známe kopy kamenia – rúny, ktoré sa nachádzajú v týchto dvoch vinohradoch, a to na horných koncoch dnes už neudržovaných vinohradov.

V Horných Orešanoch sa vinohradníctvo v posledných cca 40 rokov blahodarne rozvíja a to aj vďaka tomu, že boli odstránené ovocné stromy, ktoré sa vo vinohradoch nachádzali vo väčšom počte.

CHOV DOBYTKA

Medzi odvetviami poľnohospodárstva sa venovala v Horných Orešanoch osobitná pozornosť chovu dobytka.  Pričom obyvateľstvo chovalo výlučne švajčiarske plemeno dobytka (simentálske).

Roľníci  z poza kopcov z Malaciek a Senice, najmä na jar, často navštevovali Horné Orešany, aby kupovali dobytok. Viacerí roľníci v obci sa tiež zaoberali obchodom s dobytkom, a to do takej miery, že dobytok kupovali lokálne alebo na blízkom vidieku a predávali ho za dobré peniaze na okolitých trhoch.

Tu treba pripomenúť obrovský a rýchly finančný a hospodársky úpadok, ktorý obec Horné Orešany v posledných rokoch postihol. V rokoch 1872 až 1877 tu niekoľkokrát zúrili požiare a v dôsledku neproduktívnych rokov 70. rokov 19. storočia bola veľká časť obyvateľstva nútená uchýliť sa k zobraniu pôžičky. Nezasvätení a dôverčiví roľníci v najlepšom prípade hľadali pomoc u bezduchých židovských úžerníkov. Vyššie spomenuté protivenstvá spôsobili nevyliečiteľné rany a úžera ich otrávila do takej miery, že kedysi najbohatší a najprestížnejší roľníci z Horných Orešan prišli do krajnej záhuby.

Pre čitateľovu informáciu uvádzam, že začiatkom roku 1878 došlo ku krachu Horných Orešian, v dôsledku ktorého bolo do konca októbra 1881 vo verejnej súdnej dražbe predaných viac ako 20 domov a približne 200 jutier (cca 150 hektárov) ornej pôdy a lúk.

Táto hospodárska kríza mala neblahý vplyv na všetky odvetvia hospodárstva, najmä však na vyššie vychvaľovaný chov švajčiarskeho dobytka. V posledných rokoch ležali polia farmárov ohrozené neúspechom ladom.

RYBOLOV

Medzi hospodárskymi odvetviami Horných Orešian kedysi prekvital aj rybolov, ktorému sa panstvo venovalo vo väčšom rozsahu. Poloha a stopy starých rybníkov možno ešte dnes vidieť na hranici medzi Lošoncom a Bolerázom, na lúkach neďaleko tehelne. V obci Horné Orešany boli tri rybníky, pričom ich tvar v krajine stále existuje.

Podľa listiny zo Smolenického panského archívu z roku 1760 mal panský rybár plat 35 forintov a 3 denáre.

Gróf Móric Pálffy, súčasný majiteľ Smolenického panstva, sa s nadšením chopil tohto významného odvetvia hospodárstva v 60. rokoch 19. storočia, keď v lesoch Horných Orešian v okolí potoka Parina bohatého na pstruhy s krištáľovo čistou vodou vyhĺbil niekoľko rybníkov na veľké náklady a obete, v záujme chovu pstruhov.

Pôvod týchto rybníkov možno hľadať v rybej liahni (Bruthalle), ktorej úlohou bolo umelo chovať ryby a vo väčšej miere osídľovať toky Parina či Parna v lesoch obce pstruhmi.  Práve potok Parina bol v minulosti obľúbeným miestom pre pstruhy.

Myšlienka rybníkov vznikla v roku 1872 a v tom istom roku vznikli prvé tri väčšie rybníky. Majiteľom je gróf Móric Pálffy. V rokoch 1872-1873 poslal do salzburského rybárskeho ústavu osobu na vzdelávanie, ktorej neskôr zveril starostlivosť o rybníky.

Pôvodne založená umelá rybia farma prešla v roku 1875 veľkou zmenou. Vtedy bol ako certifikovaný rybár zamestnaný József Szvetics. Vznikla úplne nová rybia farma pre 1 1/2 milióna rybích ikier, ktorá je profesionálne vybavená novými zásobníkmi. V tom čase bola pôda jazier vydláždená a využívali sa kanály potrebné na chov rýb. Okrem pstruhov potočných sa v súčasnosti v jazerách umelo chovajú tieto druhy rýb: sih marena, hlavátka podunajská, pstruh jazerný, obyčajný a kalifornský.

Rybníky dnes pozostávajú zo 7 väčších a 27 menších jazier. Je zbožnou túžbou aby sa grófske truhlice plnili primeraným ziskom. Nik si to nezaslúži viac ako ten, čo sa živo zaujíma o chov rýb a prináša obete.

Dostali sme sa na koniec „obsiahleho“ opisu našej obce. Napísal som obsiahleho v úvodzovkách, pretože by sme boli určite všetci privítali, ak by bol opis ešte dlhší. Keďže mal autor obmedzený priestor vyčlenený pre jednotlivé obce a mestá, nezostalo mu už miesto pre opis napr. drobných sakrálnych pamiatok v obci (kríže, kaplnky, Božie muky). Zato nás obohatil o nové poznatky súvisiace s kostolmi.

Pri spracovávaní tohto článku som sa neubránil myšlienke čo by dnes na hlavný oltár a jeho zlý technický stav a necitlivé socialistické premaľovanie povedal Pavol Jedlička, či kňazi ktorí tu boli pred ním, taktiež donátori Juraj a Krištof Erdődy a generácie farníkov, ktorí sa pričinili o vybudovanie kostola finančne, či fyzickou prácou. Verím, že napriek všetkému sa raz oltár dočká opravy a bude tu i pre ďalšie generácie.

Pri preklade časti venujúcej sa popisu bočných oltárov som si spomenul tiež na fotografiu interiéru kostola z roku 1960, ktorá bola zverejnená v Malokarpatskom poslovi 9/2020. Konečne vieme, koho zachytáva na obraze na bočnom oltári pri kazateľnici (dnes je tam obraz sv. Márie Goretti). Možno sa raz nájde aj fotografia zachytávajúca sv. Katarínu pred jej nahradením za sv. Cyrila a Metoda. Žiaľ, aj výmena týchto obrazov je len ďalšou ukážkou neváženia si miestnej histórie. Zničili sa chránené náhrobky na cintoríne, premaľoval sa oltár a výmaľba stien kostola, pamiatky pripomínajúce Rakúsko-Uhorsko a tak by som mohol pokračovať.

Viacnásobné zmeny politického zriadenia od dôb Pavla Jedličku, či pôsobenie totalitných režimov, to všetko sa podpísalo nie len pod zánikom základín, ale aj pod zánikom aktivít, ktoré sa k nim viažu. Dnes už nik nenadväzuje na stáročné tradície procesií k sochám, krížom a kaplnkám. Už aj tá dedinská spoločnosť, ktorá v minulosti zachovávala tradície, sa sekularizuje. Dôraz sa kladie na povrchnosť, ateistickú „korektnosť“, falošnú toleranciu a snahu zapáčiť sa všetkým.

Už ani budova starej školy nestojí. Na jej mieste je niečo, čo by sme mohli nazvať parkovisko. Objekt aj keď nie ako školu, si už dnes pamätajú len hornoorešanci narodení najneskôr koncom osemdesiatych rokov , ktorí zažili v objekte škôlku a tí narodení pred rokom 1954, ktorých tam zastihla povinná školská dochádzka ešte pred otvorením novej školy v r. 1960 v priestoroch bývalého majera.

Oproti dobe, v ktorej žil a pôsobil Pavol Jedlička sme pokročili vo veľa oblastiach.

Aj keď nie vždy v prospech obce. V dnešnej dobe už medzi nami nie sú tzv. analfabeti – osoby ktoré nevedia čítať a písať. Niet preto divu, že dnes máme v obci hneď dve knižnice. Obecnú a opätovne aj farskú. Obnovená bola v r. 2020 vďaka iniciatíve vdp. Milana Červeňanského. Práve počas jeho pôsobenia v našej obci sa začalo aj so systematickým ošetrovaním historických kníh a dokumentov. Ďakujeme p. farárovi za túto jeho iniciatívu.

Ani pri škole nezačal a ani sa nezastavil čas vybudovaním školy na dnešnom Nám. Panny Márie. Tejto škole predchádzal objekt kde bola izba pre učiteľa a jedna učebňa, ktorá stala na rovnakom mieste už v roku 1694. V 20. storočí už ale ani nová budova nestačila a tak sa časom škola rozšírila aj do ďalších objektov v obci (Židovňa, Pastiereň, Stará domovina, Bujačina). Skončilo to zbúraním majera rod. Pálffy a výstavbou súčasnej školy. Škoda len, že plány obce v 30. rokoch 20. storočia neboli naplnené a škola nevznikla v miestach dnešných bytoviek na Novej domovine. Možno by sa nám tak zachoval aj pôvodný majer.

Ešte stále je veľa takých, ktorí si pamätajú na chov dobytka, no len tí najstarší majú ešte v pamäti aj jeho využívanie pri ťažkých prácach (obrábanie pôdy), či ťahaní vozov. Pre mňa osobne bola zaujímavou aj informácia, že už v tej dobe sa odstraňovali ovocné stromy z vinohradov (komunisti to už vlastne len dorazili). Rovnako obohacujúcou bola aj časť popisujúca zaniknuté rybníky pri Smutnej.

Keďže naša obec je tzv. „vinárskou obcou“, verím, že Jedlička aj vinárom a možno aj motivoval.

Dielo Pavla Jedličku predstavuje obdivuhodné čítanie, plné prekvapení a obohacujúcich informácií. Samozrejme, niekto môže namietať, že nespomenul úplne všetko. Treba si však uvedomiť, že opisoval desiatky obcí regiónu. Bol preto limitovaný priestorom a všetky dostupné informácie musel vtesnať na 15 strán.

Čo napríklad vynechal? Pri priemysle nespomenul chemickú továreň, tehelňu a ani octáreň. Je to prekvapivé, už len preto, že väčší zamestnávatelia v obci neboli. Ak spomínam octáreň, treba spomenúť aj šľachtickú rodinu Zichy, ktorá ju vlastnila a prevádzkovala.

Viac, než to, čo autor vynechal, nás môže mrzieť to, čo spomenul, no dnes už v obci nenájdete. Nezostala nám žiadna kúria, či panské sídlo. Mrzieť môže aj fakt, že sa zastavili a stíchli mlynské kolesá a voda už netečie všetkými náhonmi. Aké to muselo byť úžasné, keď sa konávali cechové procesie. Cechy zanikli a ich cechové vlajky rovnako, ako aj ostatné procesné vlajky sa vytratili z kostola a povedomia Hornoorešancov.

Pamiatky Malých Karpát I. vyšli pred 142 rokmi. Z pohľadu celkových dejín obce takmer zanedbateľný čas. Keď Pavol Jedlička písal toto svoje súborné dielo, určite ani netušil, akým významným mementom budú pre nás jeho spomienky. Môžeme len dúfať, že raz nastane doba, kedy si budeme vážiť dedičstvo našich predkov, prestane sa s jeho ničením a skončí sa s prekrúcaním dejín.

S tým ako si nevážime našu históriu súvisí aj neustála potreba prikrášľovať si niektoré udalosti, meniť ich skutočný význam, alebo inak povedané ohýbať, či meniť históriu. Radi a úmyselne zabúdame na to zlé a nevhodné, a to čo nevieme si dotvárame podľa potreby. Pri prezentovaní histórie je však potrebné sa opierať o historické pramene a fakty. V opačnom prípade zostaneme nemilo prekvapení, ak niekto poukáže na fakt, že ide o výplody vlastnej fantázie, kde sa miešajú reálne osoby a udalosti s dojmami, legendami a úmyselnými klamstvami.

Verím, že tak ako pre Ober Nussdorf o.z., tak aj pre všetkých občanov našej obce bol jeho opis Horných Orešian obohacujúci. Za nás si jednoznačne zaslúži označenie „Osobnosť Horných Orešian“.

(JS)